Človeku sa pod ruku dostane všeličo a pri čítaní ho napadne tiež všeličo. Pri jednom takomto čítaní ma napadol príbeh, ktorý sa odohral, keď som bol ešte malý chlapec.
Vedľa nášho domu bola lúka a jednu peknú sobotu ju chlapi kosili. Boli dvaja. Syn a zať susedy vdovy. Priplietol som sa k nim, dali mi rozhadzovať riadky trávy, ktoré za nimi zostávali. Prišiel čas desiaty. Suseda prišla doniesla proviant, rozdelila chlapom, robil som, dostal som aj ja. Chlapi jedli, aj ja, ale ja som vtedy nebol ani štvťchlapa a suseda začala rozprávať. Počúvajte chlapci, ale sa tá naša Zuza dobre vydala. Akého má múdreho muža, vzdelaného. Učiteľa. Chlapci sa na seba pozreli a pod fúzy sa uškrnuli. Suseda pokračovala v chválospeve. Ako sa stará o rodinu, včera bola Zuzka na sok doma a hovorila mi ako jej ho kamarátky závidia. Dojedli sme, chlapi zobrali kosy a jeden z nich, ten zať sa jej spýtal: Svatka a koho to vlastne spomínate, vari len nie našu Zuzku, lebo švagra poznáme a tom nemôžete hovoriť. Zať bol inak veľký srandista. Prebrúsili kosy a začali ťahať riadky. Suseda pozbierala čo zostalo a odišla. Smutná. Jeden z koscov prehodil, určite si od nej zase bola pýtať peniaze, veď ten lump jej už preslopal všetko a doma má tri malé deti. A učiteľ? Však ten už dávno robí v kotolni aj tam len pomocníka, vozí uhlie vo fúriku a vyváža škváru.
Prečo som napísal tento krátky príbeh a aký má súvis s prečítaným?
Dočítal som sa tam aj gorilách. Ale len o červených. Tie si možno boli obzrieť nové loviská zablúdili aj do rajónu „Veľkého samca“, ale neulovili nič, len vody si chlípli z prameňa. Ale že on sám tu roky vychvaľuje tú najväčšiu gorilu, ako „svatka“ od susedov svojho nepodareného zaťa, o tom ani slovo. Samozrejme nemyslím veľkú vzrastom, ale šírkou záberu. Keď už som začal tým kosením, tak šírkou riadka. Gorilu ktorá vyberala najväčšie tridsiatky, o ktorom to každý vedel, ale verejnosť nemala nič na papieri. Goriliaka, ktorému autor sám roky hompáľal g..le a predkladal, ho všetkým ako vzor cnosti a dokonalosti. Nie som znalec goríl. Neviem či sa delia na modré, červené, dobré zlé, ale čo sa už u nás o nich popísalo ich určite uráža.
O kom to hovoríte svatko?
… Vlastne nehovoríte, teraz!
Nemali by sme ho poznať?
… Veď to, my ho poznáme.