Už som sa ráz vrátil do svojich detských rokov a nedá mi to neurobiť znova. Bolo to síce v dobe socializmu, ale spomienky preto nie sú o nič horšie. Aj keď sa tu kde kto snaží tú dobu premaľovať, ja si ľudí pamätám ako usmiatych, družných, ochotných jeden druhému pomôcť.. Potrebovalo družstvo pokosiť lúky? Stačilo povedať, v sobotu sa išlo na to. Otec prišiel ráno z nočnej, niečo pojedol, zobral kosu , ktorú si deň pred tým pripravil , naklepal a utekal sa zaradiť do radu koscov. Nebol družstevník, ale tak nejako sa to vtedy robilo. Spolu. A chlapi ťahali kosou riadok za riadkom, bolo ich veľa, aj kosenia, ale čas bol pekný, bolo treba ho využiť. A ako sa chýlilo k obedu, prišli aj ženy. S obedom, ale aj s hrabľami. Samozrejme aj družstvo niečo dalo, aby oselník nevyschol aj aby sa chlapi moc nepotili. Do večera kus chotára padlo, slnko hrialo, ženy stihli nie len riadky rozhádzať, ale aj pekne obschnuté už seno aj obrátiť. My deti sme tam nemohli chýbať, chvíľu sme sa motali okolo roboty a potom keď nás to prestalo baviť, ta ho na jahody. A bolo ich. To bol život, tých hier, žiadna nuda.
To bol ešte človek človeku človekom!
Potom sa roky zopsuli! Nesladilo sa žiť. ….
Čaptavé roky. Zdusený život,. Naopak sa krúti. …
Nie nevymyslel som tieto slová, vety ja. Nie, len som si ich požičal od Štefana Rysuľu z románu Vzbúrenci, kde opisuje život voľakedajších podtatranských sedliakov. Tak ako on vtedy aj ja dnes, čo vidím okolo seba, v médiách, vo svete, všade, musím skonštatovať, že život nám zopsul. Spoločnosť nám sčaptavela. Vodcovia pokriveli. Poviete nič nové? Veď sme to všetci tušili! Áno, tušili, ale nikto to nepomenoval. Verejne. Teraz to nastalo. Naplno zaznelo z médií : Kráľ je nahý!!! Ono to nie je celkom pravda s tou nahotou. Kráľ je zaodetý bohato, aj princezné a princovia sa do smrti majú do čoho zaodieť. To národ v tomto prípade zostal na ulici nahý a sklamaný. Uzavretý sám do seba a presvedčený, že zostal vo všetkom odkázaný len a len na seba. Človek človeku prestáva veriť. Uzatvára sa do seba, žije pre seba. Prestáva byť okoliu druhom. Skoro som napísal súdruhom, ale to by som sa asi odpísal. A nič asi na tom nezmení ani fakt, že to sprofanované slovo používali už štúrovci.
Tu sa stáva človek človeku supom! Spustnutý, ako tie lúky, ktoré otcovia pred rokmi kosili. Nepokosené, zarastené bodliačim. Hlavne že dotácie idú. Pravidelne. Ako niektorým provízie!
Zdusené roky!