Dnes ma už načisto prestalo baviť byť pred počítačom. V poslednej dobe na debate skapal pes. Niet sa ani čo diviť. Všetko išlo podľa plánu, len tie plány stáli za starú Blaškovú. Učiteľ sa stiahol do ulity, aby popremýšľal: „Kde pak to tí soudruzi z SDKU udelali chybu.“ A to musíte uznať, žiadna debata bez Učiteľa nemá tie správne grády.
Bolo treba vymyslieť náhradný program. Ale aký? Vyšiel som na dvor a bolo to jasné. Pes mi hneď vybehol oproti aj z bakuľou, s ktorou chodím na vychádzky do terénu. Vec bola jasná, zostávalo len sa rozhodnúť, na ktorú stranu sa vydať. Rozmýšľal som a napadla ma jaskyňa. Tam so už dávno nebol. Ako deti sme sa tam navyvádzali, tam prebiehali hry ,na zbojníkov, na partizánov, na indiánov. Jednoducho, v našich detských hlavách bolo vždy za čo a v mene koho bojovať.
Zobral som teda bakule, lebo od istého času chodím len s dvoma, pre istotu som si aj vôdzku okolo pása uviazal, a o desať minút som si vykračoval po chodníku dolu dolinou. Chodník viedol asi desať metrov nad potokom. Potom už netrvalo dlho a bol som tam. Pri jaskyni. Tá diera v skale, za ktorou sa skrývala miestnosť, nie väčšia ako priemerná kuchyňa a v ktorej sa človek nevystrel ani v strede, kde bola najvyššia, bola na protiľahlom brehu potoka, vo výške nejakých päť, šesť metrov. Pes sa však začal správať čudne, srsť sa mu zježila, zuby vyceril a začal vrčať. Potom zbehol do potoka a už sa aj škriabal do diery. Už som aj začal tuho rozmýšľať, čo za zver tam môže byť, ale medveďa tu nikto nevidel a menších sa báť nemusím. S tými si nejako so psom poradím.
„Zmizni ty Fredov brat do tvojej psej matere, prečo vyrušuješ úbohého pustovníka pri rozhovore s Pánom, pri pátraní po PRAVDE?“ To som sa už k jaskyni dopracoval aj ja, hodil som psovi na krk vôdzku, uviazal som ho o buk, ktorý rástol vedľa diery. Nazrel som do vnútra, čo za čudo sa to tam nachádza. V prítmí som uvidel ozaj čudo. Bol to chlapík, vyziabnutý, v pamperske, s uterákom na hlave, keby som nevedel, že Mahátma Gándhí je už dávno mŕtvi, uveril by som, že ho mám pred sebou. V strede jaskyne sliepňal ohník a pri ňom zanedbaná, ale zato ešte kypro pôsobiaca žena. Niečo v rukách tvorila, ale pre slabé svetlo sa nedalo rozoznať čo to môže byť.
„Čo ma vyrušuješ v mojej bohumilej činnosti, bezbožník, ty nevieš pred kým stojíš?“ Odpovedal som mu síce že neviem, ale tušenie ma začalo obchádzať. „Čo by ste vy aj tu Pánu Bohu za chrbtom mohli vedieť? Odkiaľ by ste mohli poznať Učiteľa, strojcu úspechov Veľkého Dupľovaného predsedu, strojcu plánov, podľa ktorých všetko šlo, ale všetko dopadlo naopak? Strojcu, o ktorého zrazu nikto nezakopne? Ani jeho milovaný dupľovaný predseda, pre ktorého som si robil z huby riť, len aby som ho urobil aj po tretí krát premiérom? Všetci ma opustili, ešte aj ten neverník Ollmo, pred ktorým som si dovolil otvoriť ústa a vyliať mu svoju dušu! Jediná Vierka, duša prostá, ma nezradila a sprevádzala ma až na toto opustené miesto, ktoré mi poradil jeden čavargoš, ktorého som stretol pod Somárskym vŕškom, ako tlačil fúrik. Tu som sa uchýlil, tu meditujem, tu pichám špendlíky do bábok zo šúpolia, ktoré mi vyrába Vierka. Šúpolia je dosť, tí darební družstevníci kukuricu ani nekosia, len aby mohli ľudia hovoriť , aký je môj vodca neschopný, aj s celou partajou a aj jej výkonnou práporčíčkou. Aj špendlíkov mám dosť. Zostalo mi ich veľa napichaných v klope saka ešte od dôb, keď som pre súdruha Myšiaka robil nástenky na počesť Víťazného februára, pri ktorých nám on vždy zarecitoval svoju nezabudnuteľnú ÓDU.“
Priznám sa vám, že som pozeral na neho ako puk. Že ma napadlo, s kým mám tú česť, si musíte ľahko domyslieť, keď viete, čo som robil pred tým, ako som išiel pozrieť jaskyňu.
„Dobrý človek“, ozval sa Gándhího dvojník, „nechaj pustovníka, venovať sa svojmu poslaniu, nikomu nehovor, akej cti sa ti dostalo. Dám ti len jednu úlohu, budeš nás navštevovať pravidelne, za účelom zásobovania pivom a rumom. To bude slasť, až už budeš naspäť a Vierka prestane frflať a ja budem môcť spokojne rozjímať, ako to bude, keď si Fico narazí rypák!“