obycajny blog

Vlani, zavčasu na jar, som sa konečne zbavil vari 40-ročného orecha. Rástol blízko domu, aj blízko plota. Domu a jeho základom korene dobre nerobili a aj blízkosť susedovej parcely tvorila dve rozdielne situácie.  Jedna bola v poriadku. To bolo vtedy, keď orechy dozreli, začali padať a polovica z nich padla do susedov. To bolo v poriadku, veď orechy majú radi a suseda rada vypeká.  Druhá situácia nastala, keď jeseň pokročí a orech „pustí“ lístie a aj vtedy dobrá polovica padla do susedov. To už vždy začínal byť problém. Keďže som podobný problém predpokladal, už som mal vypestovaný nový orech na záhrade.

Pilčik si zobral drevo a konáre vybavil u kamaráta, že si ich príde zoštiepkovať na kúrenie.  Uložili sme ich na konci záhrády a čakali kedy príde. Keď dlho nechodil, boli sme aj urgovať. Povedal že príde, len musia trochu obschnúť, potom je s konármi lepšia robota. A oni obschýnali a obschýnali a kopa narastala. Medzi tým na ňu pribudli konáre z niekoľkých jabloní, ktoré sa na jar prestrihli, potom sa ešte vypílila jedna jabloň a dve slivky. Poriadna kopa, majster  s veľkým štiepkovacím strojom, zapriahnutým za starou vetrieskou stále nič. A keďže nám to bolo trápne, stále pripomínať, rozhodli sme sa , že to zlikvidujeme sami. Jednu peknú nedeľu sme sa pustili do kopy. Konáre sme sekali na krátke kúsky, tie sme pomaly pálili na malom ohnisku a väčšie a hrubšie kusy sme odkladali na opekačky. Z kopy sme vyťahovali konár za konárom a spracovávali ich. Až tu zrázu vytiahneme jeden konár a spolu s nim aj vianočný stromček. A aké bolo naše počudovanie, keď sme tam uvideli aj zamaskované hniezdo. Dva malé, holé vtáčiky a jedno vajce. Zelené.  To znamená, že sú to drozdy. Čo  urobiť, sme dlho nerozmýšľali. Asi 15 metrov od pôvodnej kopy , vo vrbine na kovovom plote sme urobili stabilnú plošinu, hniezdo sme tam preniesli a ešte z čečiny sme spravili provizórnu striešku. Išli sme si po svojej robote a po očku sme sledovali hniezdo. Netrvalo ani desať minút a staré drozdy už aj sedeli pri mladých, ukľudnili ich a leteli zháňať potravu. Do večera sa o ne vzorne starali a keď už sa stmievalo , sadla si do hniezda na mladé samica.

A takto som ich na druhý deň ráno našiel. Doniesol som so fotoaparát a urobil nejaké fotky drozdov, aby som mal všetko zdokumentované.

Prvé foto som už uverejnil v minulom blogu:

Na druhý deň ráno, samička drozda poctivo sedela na mladých:

O štyri dni úž boli o poznanie väčšie:

Ďalšie foto je o týždeň:

Počas celého nasledujúceho týždňa som chodil kontrolovať, ako sa im darí, ale fotoaparát som zo sebou nikdy nemal a to som zaváhal.Keď sa tak stalo, z fotenia už nebolo nič. Drozdy stihli z hniezda vyletieť a po hustých kríkoch som nemal chuť ich naháňať.

V diskusii v minulom blogu som sľúbil, že o ich osude podám správu.

Tu je 🙂