obycajny blog

V poslednej dobe sa veľa hovorí o televíziách na Slovensku a musím povedať, že nie moc lichotivo. Počet slovenských televíznych staníc sa neustále rozrastá, ale jediné čo s nimi rastie, je reklamný priestor a nechuť konzumentov televíznej kultúry. Všetky tie „reality show“, ktorými nás denne zasypávajú, musia v ľuďoch zabíjať všetko kultúrne. Poviete, nepáči sa ti? Nepozeraj! Dobrá rada, ale vždy to nejde. Keď náhodou raz za čas nájdete dobrý film, zapozeráte sa, hneď je prerušený reklamou a vtedy obyčajne človek pred ňou uteká po iných programoch a nechtiac sa zastaví aj na týchto „reality show“.V takej situácii, keď sa sám seba opýtam, kam až môže klesnúť ľudská hlúposť, si automaticky spomeniem na svoje detstvo. Prečo na detstvo? Lebo tieto programy majú formovať aj naše deti.

Spomínam si na dobu keď som bol malý, keď naširoko, naďaleko bol jeden televízor, ten sa zapínal vždy v nedeľu po obede, v Obecnom dome, keď bolo takzvané „Vedno“, stretnutie spoluobčanov.

Spomínam si aj na našu kuchyňu, na zimné večery, v sporáku pukalo horiace drevo, živica voňala, všetci sme sa pousádzali, mama zobrala knihu a čítala. Čítala, my sme s otvorenými ústami počúvali a v mysliach nám prebiehali filmy. Dobšinského rozprávky, „filmy o Rázusovej Júlii, Nižňanského Cholere, Verneho Pätnásťročnom kapitánovi a veľa-veľa ďalších. Bola to krásna doba. Žili sme skromnejšie, ale spokojnejšie. Je škoda, že naše deti a vnuci také niečo nezažili a už nezažijú.

Poviete naša chyba, nič nám nebránilo a nebráni ani teraz to začať praktizovať. Omyl. Doba sa mení, všetko sa vyvíja prirýchlo a my sa už pomaly nemáme kedy ani obzrieť

*

*